Americká vláda sa čoraz viac obracia na umelú inteligenciu s cieľom preformulovať svoj prístup k svetovej diplomacii a riešeniu konfliktov, čo má významné dôsledky pre národnú bezpečnostnú stratégiu.
Vo Futures Lab pri Centre pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS) vo Washingtone D.C. priekopníci výskumu aplikácií umelej inteligencie v diplomatickej praxi s podporou Úradu pre digitálne a umelointeligentné technológie Pentagónu. Laboratórium experimentuje s veľkými jazykovými modelmi ako ChatGPT a DeepSeek, aby riešilo zložité otázky vojny a mieru, čím posúva využitie AI za hranice tradičných diplomatických úloh, ako je písanie prejavov či administratívna agenda.
Jednou z vlajkových iniciatív laboratória je projekt „Strategic Headwinds“, ktorý demonštruje potenciál AI v mierových rokovaniach. Program vznikol trénovaním AI modelov na stovkách historických mierových zmlúv spolu so súčasnými správami o vyjednávacích pozíciách v konflikte na Ukrajine. Systém identifikuje možné oblasti zhody, ktoré by mohli viesť k prímeriu, a ponúka diplomatom dátami podložené poznatky, ktoré by inak mohli zostať skryté.
„Možno jedného dňa začnú samotné AI vyjednávať... a ľudský vyjednávač povie: ‚Výborne, teraz doladíme posledné detaily,‘“ naznačuje Andrew Moore, hosťujúci starší člen Centra pre novú americkú bezpečnosť, ktorý si vie predstaviť, že AI nástroje budú v budúcnosti simulovať zahraničných lídrov, aby diplomati mohli testovať reakcie na krízové situácie.
Tieto technológie však čelia významným obmedzeniam. Andrew Reddie, zakladateľ Berkeley Risk and Security Lab, upozorňuje na informačnú asymetriu: „Protivníci Spojených štátov majú veľkú výhodu, pretože my všetko zverejňujeme... a oni nie.“ Tento rozdiel v transparentnosti by mohli využiť krajiny s menej otvoreným informačným prostredím.
Odborníci tiež varujú, že AI systémy majú problém s novými, nevídanými situáciami. „Ak si naozaj myslíte, že vaša geopolitická výzva je čierna labuť, AI nástroje vám nebudú užitočné,“ poznamenáva Reddie a poukazuje na závislosť AI od historických vzorcov.
Rezorty obrany a zahraničných vecí realizujú vlastné AI experimenty, čo signalizuje širší inštitucionálny posun smerom ku „komputačnej diplomacii“. Benjamin Jensen z CSIS uznáva, že tieto systémy potrebujú špeciálny tréning na pochopenie diplomatického jazyka a uvádza prípady, keď AI modely nesprávne interpretovali pojmy ako „odstrašenie v Arktíde“ s nechcene komickými výsledkami.
Ako tieto technológie dozrievajú, tvorcovia politík stoja pred zásadnou voľbou o úlohe AI v americkej zahraničnej politike: stane sa neoceniteľným diplomatickým asistentom poskytujúcim nuansované poznatky, alebo len ďalším digitálnym nástrojom s obmedzenou praktickou hodnotou? Odpoveď pravdepodobne ovplyvní americkú diplomatickú stratégiu na desaťročia dopredu.