Výskumníci z University of Bristol predstavili prelomový prístup k sociálnej robotike, ktorý čerpá inšpiráciu z terapie s koňmi a môže zásadne zmeniť spôsob, akým roboty interagujú s ľuďmi v terapeutickom prostredí.
Tím vedený Ellen Weir z Fakulty vied a inžinierstva v Bristole zistil, že terapeutickí roboti by nemali fungovať ako pasívni spoločníci, ale ako aktívni spolupracovníci, podobne ako terapeutické kone. Tieto roboty sú navrhnuté tak, aby odmietali interakciu, keď sú používatelia v strese alebo rozladení, a reagovali pozitívne iba vtedy, keď človek prejaví pokoj a emocionálnu reguláciu.
Štúdia, predstavená na konferencii CHI '25 o ľudských faktoroch v počítačových systémoch v Jokohame, spochybňuje tradičnú filozofiu dizajnu sociálnych robotov. Súčasné modely zvyčajne uprednostňujú poslušnosť, predvídateľnosť a pohodlie používateľa, no výskumníci odporúčajú, aby terapeutickí roboti prejavovali väčšiu autonómiu namiesto jednostranného prejavu priateľstva a podriadenosti.
Inovácia vychádza z intervencií s koňmi (Equine-Assisted Interventions, EAIs), kde ľudia komunikujú s koňmi prostredníctvom reči tela a emocionálnej energie. V týchto terapiách, ak niekto pristupuje s napätím alebo emocionálnou rozladenosťou, kôň odmieta jeho podnety. Keď je človek pokojný, jasný a sebavedomý, kôň reaguje pozitívne. Tento efekt „živého zrkadla“ pomáha účastníkom rozpoznať a upraviť svoje emocionálne stavy, čím zlepšuje vnútornú pohodu aj sociálne interakcie.
Projekt predstavuje významný pokrok v technológiách pre liečbu duševného zdravia. Tím vedený Weir sa inšpiroval EAIs, ktoré sú dobre zavedenou doplnkovou praxou spájajúcou fyzickú aktivitu s kognitívnou stimuláciou. Tieto intervencie sú obzvlášť cenné pre ľudí s PTSD, traumou alebo autizmom, ktorí majú ťažkosti s tradičnými rozhovorovými terapiami.
Tento prístup má transformačný potenciál pre robotickú terapiu, keďže pomáha používateľom rozvíjať sebauvedomenie a schopnosti regulácie. Okrem terapie by tento koncept mohol ovplyvniť interakciu človeka s robotom aj v iných oblastiach, ako je tréning sociálnych zručností, emocionálny koučing či zvládanie stresu na pracovisku. Zostáva však otázkou, či roboty dokážu skutočne napodobniť – alebo aspoň doplniť – emocionálnu hĺbku interakcií medzi človekom a zvieraťom.
Weir poznamenala, že okrem terapie má tento koncept širšie využitie, keďže emocionálne responzívne roboty by sa dali využiť vo vzdelávaní, podpore duševného zdravia na pracovisku či v tréningu sociálnych zručností pre ľudí s neurodiverzitou. Hoci nie je jasné, či roboty dokážu skutočne napodobniť emocionálnu hĺbku interakcií medzi človekom a zvieraťom, výskumníci veria, že môžu zohrať významnú úlohu v podpore emocionálnej pohody, najmä v prostrediach, kde tradičná terapia nie je dostupná.