Medzinárodný výskumný tím pod vedením paleogenetičky profesorky Vereny Schünemann dosiahol pozoruhodný prelom v pochopení jednej z najničivejších pandémií v histórii tým, že zrekonštruoval prvý švajčiarsky genóm vírusu chrípky z roku 1918.
Vedci využili viac ako 100 rokov starú vzorku vírusu z formalínom fixovaného preparátu v Lekárskej zbierke Univerzity v Zürichu. Vzorka pochádzala od 18-ročného pacienta, ktorý zomrel počas prvej vlny pandémie v júli 1918 a bol pitvaný.
"Je to po prvýkrát, čo máme prístup ku genómu chrípky z pandémie v rokoch 1918-1920 vo Švajčiarsku," vysvetľuje profesorka Schünemann. "Otvára to nové pohľady na dynamiku, ako sa vírus na začiatku pandémie prispôsoboval v Európe."
Genetická analýza odhalila, že švajčiarsky kmeň už niesol tri kľúčové adaptácie na človeka, ktoré pretrvali vo vírusovej populácii až do konca pandémie. Dve z týchto mutácií robili vírus odolnejším voči antivírusovej zložke ľudského imunitného systému – čo je zásadná bariéra proti prenosu chrípkových vírusov vtáčieho pôvodu zo zvierat na ľudí.
Na rozdiel od adenovírusov, ktoré sú tvorené stabilnou DNA, vírusy chrípky nesú svoju genetickú informáciu vo forme RNA, ktorá sa rozkladá oveľa rýchlejšie. "Staroveká RNA sa zachováva po dlhé obdobia iba za veľmi špecifických podmienok. Preto sme vyvinuli novú metódu na zlepšenie našej schopnosti získavať staroveké fragmenty RNA z takýchto vzoriek," vysvetľuje Christian Urban, hlavný autor štúdie.
Tento priekopnícky výskum ukazuje, ako pokročilé nástroje genomickej analýzy poháňané umelou inteligenciou revolučne menia naše poznanie historických patogénov. Skúmaním genetických vlastností, ktoré urobili vírus z roku 1918 takým smrteľným, získavajú vedci kľúčové poznatky pre prevenciu a reakciu na budúce pandemické hrozby. Novovyvinutá metóda môže byť teraz použitá na rekonštrukciu ďalších genómov starovekých RNA vírusov, čo umožní výskumníkom overiť pravosť získaných fragmentov RNA.
Zistenia z tejto štúdie budú mimoriadne dôležité pre zvládanie budúcich pandémií. "Lepšie pochopenie dynamiky, ako sa vírusy počas pandémie dlhodobo prispôsobujú človeku, nám umožňuje vytvárať modely pre budúce pandémie," poznamenáva profesorka Schünemann. Tento interdisciplinárny prístup, ktorý kombinuje historicko-epidemiologické a genetické vzorce prenosu, vytvára dôkazmi podložený základ pre výpočty, ktoré môžu pomôcť predpovedať a zmierniť budúce epidémie.