Výskumníci z Computational Robot Design & Fabrication (CREATE) Lab na EPFL dosiahli významný prelom v biomimetickej robotike s ich ADAPT Hand (Adaptive Dexterous Anthropomorphic Programmable sTiffness), ktorá dokáže uchopiť objekty s ľudskou obratnosťou bez potreby presných informácií o prostredí alebo zložitého programovania.
ADAPT Hand, ktorú vyvinuli Kai Junge a Josie Hughes, úspešne zdvihla 24 rôznych objektov s pozoruhodnou 93 % úspešnosťou v experimentálnych testoch. To, čo robí tento úspech výnimočným, je fakt, že pohyby ruky vznikajú spontánne vďaka interakcii medzi pružnými materiálmi a manipulovanými objektmi, nie prostredníctvom explicitného programovania.
"Ako ľudia na uchopenie objektu nepotrebujeme veľa externých informácií, a veríme, že je to vďaka pružným – alebo mäkkým – interakciám, ktoré prebiehajú na rozhraní medzi objektom a ľudskou rukou," vysvetľuje Junge, ktorého výskum bol publikovaný v Nature Communications Engineering 13. mája 2025.
Na rozdiel od tradičných robotických rúk, ktoré potrebujú motor pre každý kĺb, ADAPT Hand využíva iba 12 motorov na 20 kĺbov, pričom zvyšok mechanického ovládania zabezpečujú pružiny a silikónová „koža“, ktorú možno nastaviť na rôzne úrovne tuhosti. Ruka je naprogramovaná na pohyb v štyroch všeobecných pozíciách na zdvihnutie objektu, pričom ďalšie prispôsobenia prebiehajú bez dodatočného programovania – čo robotici nazývajú „open loop“ riadenie.
Rozptýlená pružnosť v celej ruke – v koži, prstoch a zápästí – jej umožňuje samoorganizovať úchop podľa geometrie objektu a automaticky vykazovať rôzne typy úchopov v závislosti od toho, čo zdvíha. Pri porovnaní s ľudskými vzorcami úchopu dosiahla ADAPT Hand priamu podobnosť so 68 % prirodzených ľudských úchopov.
Tento prístup preklenuje priepasť medzi umelými a biologickými systémami a má potenciál revolučne zmeniť aplikácie v protetike, zdravotníckej robotike a priemyselnej automatizácii. Napodobňovaním biomechanických vlastností ľudskej ruky prostredníctvom materiálov, nie zložitých algoritmov, ADAPT Hand ukazuje, ako môžu roboty rozvíjať prirodzenejšie interakcie s fyzickým svetom – čo je kľúčové pre ďalšiu generáciu asistenčných technológií.